Nezrealizované projekty (3) – Autobusová stanica na Námestí osloboditeľov

Začiatkom 60. rokov sa mesto Košice začalo najmä zásluhou výstavby Východoslovenských železiarní výrazne rozrastať. Zvyšovali sa dopravné nároky na cestnú sieť – budovali sa nové cesty a križovatky, jestvujúce mestské tepny sa rozširovali. Aktuálnou sa stala aj otázka výstavby autobusovej stanice, nakoľko dovtedy autobusy ČSAD využívali iba núdzové stanovištia na Námestí osloboditeľov, Námestí Janka Kráľa (dnes Senný trh) a v priestore pred starou staničnou budovou.

 

Stanica ku križovatke výpadoviek

V roku 1965 bola vypracovaná investičná štúdia Autobusovej stanice Košice a Podnikového riaditeľstva ČSAD, n. p. Košice. Celý komplex bol umiestnený do priestoru Námestia osloboditeľov, ktorého prestavba bola načrtnutá už v Smernom územnom pláne mesta z roku 1959. Autormi štúdie boli Ing. arch. Jozef Nebus a Ing. arch. Dagmar Švecová.

V čase vzniku štúdie bolo námestie ohraničené ešte pôvodnou zástavbou dolného huštáku, ktorá sa formovala už od stredoveku. Priestor od Bottovej ulice až po Senný trh a Palackého zaberalo viacero prízemných a jednopodlažných domov, jestvovala Kirovova ulica spájajúca Senný trh s predstaničným priestorom, stáli aj domy na južnom okraji Námestia osloboditeľov. Celá zástavba bola označená ako zastaralá a nevhodná a ešte v roku 1959 bola naplánovaná jej prestavba v nasledujúcich dvoch päťročných plánoch.

Areál autobusovej stanice bol rozložený do priestoru, ktorý ohraničovala zo západu spojnica Hlavnej (vtedy Leninovej) ulice a Južnej triedy (vtedy Trieda SA), z juhu pôvodná zástavba a Park Antonína Zápotockého (zlikvidovaný postupne v rokoch 1983 až 2010), z východu Senný trh a zo severu spojnica Hlavnej (Leninovej) a Ulice Protifašistických bojovníkov.

Areál košickej autobusovej stanice. Bottova ulica je chybne označená ako Kuzmányho ulica. Ulica Protifašistických bojovníkov vystupuje ešte pod starým názvom Širokého ulica. Zdroj: Projekt 1965.

 

Tento priestor predstavoval významnú dopravnú tepnu, kde sa križovali výpadové komunikácie smerom na Seňu, na Prešov a Michalovce a smerom na Moldavu a Rožňavu. Architekti túto skutočnosť využili a križovatku navrhli ako mimoúrovňový kruhový objazd. Do jeho blízkosti umiestnili veľkokapacitné parkovisko a stanovište taxislužby, ktoré mali dotvárať predstaničný priestor. Ďalšou výhodou bola tesná blízkosť trate električkovej dopravy a teda jej výborná dostupnosť z priestoru nástupíšť a výstupíšť stanice.

 

Štruktúra budovy

Budova stanice a podnikového riaditeľstva ČSAD bola v plánoch situovaná zhruba na úrovni Bottovej ulice. Severná časť komplexu mala slúžiť ako staničná hala so širokou škálou služieb. Na prízemí tam mali byť okrem pokladní, úschovne batožín, informácií, strediska prvej pomoci a sociálnych zariadení umiestnené aj prevádzky kaderníctva a holičstva, PNS, ďalej predajňa tabaku, bufet a reštaurácia.

Hala bola plánovaná ako priechodná, teda zo zadnej strany mal byť východ na nástupištia, ktoré mali byť budované postupne s nárastom dopravných výkonov – vychádzalo sa z predpokladov, že v roku 1980 bude potrebných 39 nástupíšť.

Perspektívny pohľad na komplex autobusovej stanice a podnikového riaditeľstva ČSAD. Ide o pohľad z úrovne pamätníka Červenej armády smerom na východ. Zdroj: Projekt 1965.

 

Prevádzkové priestory

Priechod medzi verejnou časťou stanice a podnikovým riaditeľstvom mal byť vyplnený prevádzkovými miestnosťami, kanceláriami, ambulanciou závodného praktického i zubného lekára a závodnou jedálňou.

Osempodlažná výšková budova Podnikového riaditeľstva ČSAD, n. p. Košice mala byť situovaná na južnom konci komplexu. Skladať sa mala z dvojpodlažnej podnože a šesťpodlažnej výškovej časti. V podnoži boli okrem iného navrhnuté aj odpočivárne pre vodičov, denná miestnosť, kultúrna miestnosť a centrálny dispečing ČSAD.

Vo východnej časti Námestia osloboditeľov, teda za „chrbtom“ komplexu, mali byť umiestnené prevádzkové priestory a zariadenia. Navrhnutá tu bola výpravná hala ČSAD, pohotovostný servis i odstavné plochy pre autobusy. Výstupiská autori štúdie situovali na severný okraj staničného priestoru, zhruba na úroveň tzv. „Šaleneho domu“, do tesnej blízkosti električkovej zastávky. Zabezpečený tým mal byť plynulý prestup na spoje mestskej hromadnej dopravy.

Výjazd autobusov zo stanice mal byť na východnom okraji, s napojením na Ulicu Protifašistických bojovníkov a Palackého ulicu.

Perspektívny pohľad na komplex autobusovej stanice a podnikového riaditeľstva ČSAD. Vľavo hala s čakárňami a službami, vpravo objekt podnikového riaditeľstva. Zdroj: Projekt 1965.

 

 

Prehodnotenie umiestnenia stanice

V druhej polovici 60. rokov boli prehodnotené zámery umiestniť stanicu do priestoru Námestia osloboditeľov. V roku 1969 namiesto staničného komplexu naprojektovali komplex administratívny so 100–metrovým mrakodrapom určeným pre stranícke orgány.

Pre autobusovú stanicu sa javili ako vhodnejšie priestory v blízkosti v tom čase už rozostavanej novej staničnej budovy. Rozpracovaná koncepcia a štruktúra areálu na Námestí osloboditeľov ostala vo výraznej miere zachovaná. Zmenilo sa len umiestnenie stavby.

Týmto rozhodnutím bol definitívne spečatený osud celej bývalej Kirovovej ulice, ktorá bola kvôli autobusovej stanici výrazne skrátená a neskôr, v roku 1976, kvôli výstavbe krytej plavárne úplne zlikvidovaná. Zrušenie ulice malo vplyv aj na Ulicu Protifašistických bojovníkov, ktorej východná strana bola kvôli nutnosti napojenia nového predstaničného priestoru takmer úplne zbúraná.

Stavba autobusovej stanice na Staničnom námestí bola realizovaná Hutnými stavbami v rokoch 1972 až 1985. 10. marca 1976 bola sprevádzkovaná prijímacia budova s najnutnejším zariadením. Celý komplex bol odovzdaný do užívania až v roku 1985, pri príležitosti 40. výročia oslobodenia mesta Červenou armádou.